História urbárskej obce Kubrá.

História urbárskej obce Kubrá.

               Na rozdiel od okolitých obcí, Trenčín bol kráľovským mestom, Opatová patrila opátstvu na Skalke, Zamarovce vlastnil gróf Zamaróczy, Kubrá od nepamäti patrila k trenčianskemu hradnému panstvu. Po skončení panovania Matúša Čáka dochádzalo k častým zmenám jeho vlastníkov, boli medzi nimi aj dvaja cisári - Žigmund Luxemburský a Rudolf II. Habsburský. V roku 1594 získal panstvo do zálohu od cisára Rudolfa II gróf Štefan Illésházy, ktorý ho následne v roku 1600 od cisára odkúpil. Tým sa začala vláda tohto rodu, ktorá pokračovala až do roku 1835, kedy posledný Illésházy, opäť Štefan, predal celé panstvo barónovi Jurajovi Sinovi z Hodosu, bankárovi gréckeho pôvodu, ktorého cisár za zásluhy o rozvoj priemyslu a obchodu povýšil na baróna.

               Za feudalizmu patrila všetka pôda zemepánovi, ktorý z nej určitú časť prepožičal svojmu poddanému. Obvykle to bolo v intraviláne 1 až 1,5 prešporskej merice (1800 až 2700 m2) na zriadenie sedliackej usadlosti, v extraviláne 28 prešporských meríc (u celej 8/8 usadlosti) na obrábanie. Za to bol poddaný povinný zemepánovi:
              - odpracovať stanovený počet dní roboty, na pr. u 8/8 usadlosti 52 dní s poťahom alebo 104 dní ručne,
              - platiť za prepožičanie pozemkov na sv. Juraja a sv. Michala stanovenú daň (domestika),
              - odvádzať v priebehu roka naturálne dávky (hydinu, vajcia, med, maslo, med, konope, vlnu a pod.),
              - dovážať na hrad vodu a čistíť na hrade komíny (to boli špeciálne povinnosti Kubranov).
Okrem dane zemepánovi bol poddaný povinný platiť církvi t. zv. desiatok a daň cisárovi (kráľovské quantum).

              Po násilnom ukončení Dóžovho povstania v prvej polovici XV. storočia, na ktoré sa zvrhlo zhromaždenie nešľachtických pútnikov za oslobodenie Svätej zeme, hospodárstvo uhorského kráľovstva bolo rozvrátené. Poddaní zbehli z poddanských usadlostí, tí čo zostali museli byť k plneniu poddanských povinnosti nútení násilím, polia neboli obrábané a výnosy zemepánov výrazne poklesli. Pre obnovenie poddanskej poslušnosti a pre donútenie poddaných k plneniu poddanských povinností boli koncom XV. a začiatkom XVI. storočia spísané prvé „urbáre“. To boli knihy, ktorých účelom bolo :
              - obnoviť evidenciu poddaných (sedliaci, želiari), nimi užívanej pôdy a ich majetku,
              - stanoviť poddanské povinnosti - počet dní roboty (s poťahom alebo ručne), naturálne dávky v priebehu roka, výrub a výšku daní.

               Prvý urbár trenčianskeho panstva, spísaný v roku 1550, obsahoval aj evidenciu kubranských poddaných a ich poddanské povinnosti. Po získaní panstva rodom Illésházy, nechal Štefan v roku 1608 spísať nový urbár. Ďalší urbár, bez výraznejších zmien, nechal spísať jeho nástupca syn Gašpar v roku 1628. Keď v roku 1648 zomrel a jeho synovia Gabriel a Juraj si panstvo rozdelili, nechali v r. 1648 až 1651 urbár na novo prepísať.
               Celé XVII. storočie prebiehali stavovská povstania uhorskej šľachty proti snahám cisárov z rodu Habsburgovcov:
              - rozšíriť absolutistickú formu vládnutia aj na Uhorské kráľovstvo,
              - oslabiť ekonomickú silu a politickú moc uhorskej šľachty,
              - rekatolizovať Uhorské kráľovstvo, keďže väčšina uhorskej šľachty bola protestantská alebo s protestantizmom sympatizovala.
              Povstania naplno zamestnávali zemepánov, tí sa venovali iba politike a vojne, na správu a rozvoj svojich panstiev im nezostával čas. Tým poverili svojich úradníkov, ktorí mali za úlohu vyžmýkať z poddaných čo najviac peňazí, pretože výdavky zemepánov, spojené s účasťou na povstaniach alebo s ich podporou, stále narastali. Povstania priniesli poddaným len nové povinnosti, keď išiel zemepán do vojny, museli mu poskytnúť koňa alebo povoz, museli sa zúčastňovať na opevňovacích prácach napr. vo Vlárskom priesmyku, poskytovať vojskám ubytovanie a stravu. Nešťastnou sa ukázala v tej dobe aj poloha Kubre v blízkosti Trenčína, nakoľko sa tadiaľ presúvali vojská povstalecké aj cisárske a dochádzalo tu k vojnovým operáciam. Jedna z najväčších bitiek medzi cisárskym a povstaleckým vojskom bola neďaleko Trenčína pri obci Hámre. Presuny vojsk a vojenské operácie spôsobovali Kubranom straty nielen na majetku, ale aj na životoch. Raz vypálili dedinu labanci (vojsko cisárske), inokedy kuruci (vojsko povstalecké), v roku 1663 dokonca vojsko turecké (spojenec povstalcov) a Kubrania často zachraňovali iba holé životy útekom do „Doliny“ oproti kubranskej kyselky.

              Po uzavretí mieru medzi cisárom a uhorskou šľachtou v roku 1711, bolo uhorské hospodárstvo opäť rozvrátené a výnosy jednotlivých panstiev veľmi poklesli. Obnoviť bývalé výnosy sa zemepáni snažili zvyšovaním daní a poddanských povinností do takej miery, že poddaným nezostávali prostriedky na úhradu daní cisárovi. To donútilo cisárovňu Máriu Teréziu k tomu, že nechala v rokoch 1770 až 1772 spracovať jednotný t. zv. Tereziánsky urbár, platný pre všetky zeme monarchie. Na jednej strane ho možno označiť za pokrokový, pretože obmedzil svojvôlu zemepánov pri ukladaní poddanských povinností a dávok tým, že presne stanovil rozsah roboty (s poťahom alebo ručne), naturálne dávky v priebehu roka, výšku daní pre zemepána aj pre cisára, a zaviedol novinku - možnosť náhrady roboty v peniazoch. Na druhej strane ale treba konštatovať, že úľavu priniesol iba časti poddaných - sedliakom, pretože želiarom, ktorí mali dom a obrábali určitú časť pôdy, preklasifikovaným za sedliakov, priniesol rozšírenie ich poddanských povinností a dávok, aj zvýšenie daní. Ako jeho ďalší prínos možno označiť aj to, že bol spísaný nielen v úradnej reči - nemčine, ale aj v rečiach jednotlivých zemí monarchie, aby mu aj poddaní rozumeli. Pre územie terajšieho Slovenska bol spísaný v biblickej češtine.


              Tak ako bol pre poddaných v XVIII. storočí najdôležitejšou udalosťou Tereziánsky urbár, tak v druhej polovici XIX. storočia, po revolučnom roku 1848, to bolo zrušenie poddanstva a v roku 1853 prijatie zákona o segregácie pôdy zemepánov („urbársky patent“).Pri segregácii boli z ich majetku oddelené, resp. vyčlenené časti lesných pozemkov a pasienkov v prospech bývalých poddaných. Všetci zemepáni, vrátane baróna Šimona Sinu (syna Juraja Sinu), sa pochopiteľne snažili o to, aby výmera týchto pozemkov bola čo najmenšia a v čo najnižšej kvalite ( hlavne u lesov ). To dokladuje aj spor bývalých kubranských poddaných s bývalým zemepánom, zahájený v roku 1857. Predmetom tohto sporu bolo, že Sina ponúkal lesy a pasienky len vo výmere, prislúchajúcej na 9 + 2/8 sedliackych a na 4 + 6/8 želiarskych usadlostí, spolu na 14 usadlostí. Kubrania ale požadovali výmery podľa Tereziánskeho urbára na 21 + 4/8 sedliackych a na 4 + 6/8 želiarskych usadlostí, spolu na 26 + 2/8 usadlostí. Spor trval dlhých 24 rokov a skončil víťazstvom Kubranov až v roku 1881, kedy už bola vlastníčkou panstva grófka Iphigenia d Harcourt (dcéra Šimona Sinu). Dlžka trvania sporu a dosiahnuté výsledky dokladujú, že Kubrania museli nájsť, ale hlavne zaplatiť, dobrého „fiškála“. V tom čase sa zmenil aj pôvodný význam slova urbár, začalo sa užívať pre označenie spoločných pozemkov, resp. spoločenstva bývalých poddaných.

              Zatiaľ čo v rakúskych zemiach monarchie (na pr. v Česku) boli segregované pozemky rozdelené medzi bývalých poddaných pomerne podľa výmery ich usadlostí, uhorský snem ale prijal zemský vykonávací zákon, ktorý stanovil, že tieto pozemky musí zostať v celosti a bývalí poddaní ich musí užívať spoločne. Dôvod bol jednoznačný, bývalí zemepáni tajne dúfali v ich navrátenie a preto nechceli, aby boli rozdrobené. To sa im však nesplnilo, ale táto forma pozemkového vlastníctva sa v podobe z XIX. storočia zachovala až do XXI. storočia.

              Ďalším negatívnym rysom pozemkového vlastníctva v rakúsko-uhorskej monarchii bolo drobenie pozemkov poručiteľa medzi všetkých dedičov. Preto bol prijatý ríšsky zákon č. 52/ 1889, podľa ktorého mal sedliacku usadlosť dediť iba jeden dedič, ktorý sa mal s ostatnými vyrovnať V jednotlivých zemiach monarchie mal tento spoločný ríšsky zákon nadobudnúť účinnosť prijatím vykonávacieho zákona zemského. Ten ale uhorský snem neprijal a tak drobenie pozemkov na území Uhorského kráľovstva, vrátane územia terajšieho Slovenska, pokračovalo aj naďalej až do prijatia zák. č. 181/1995 Z. z. To sa bohužiaľ prejavilo aj v drobení urbárskych podielov do takej miery, že existujú aj „minipodiely“ 15/268800.

Obnovenie činnosti UO v Kubrej.

              S ohľadom na hore uvedené skutočnosti možno ukončenie sporu s bývalým zemepánom v roku 1881 pokladať za vznik Urbárskej obce v Kubrej. Po takmer sedemdesiatich rokoch úspešnej činnosti bola po roku 1948, kedy došlo k zmene politického režimu, jej činnosť násilne prerušená.. Vlastníctvo UO - lesné pozemky prebrali do užívania štátne lesy, ornú pôdu a pasienky Jednotné roľnícke družstvo Kubrá, neskôr Opatová.


              Po 40 rokoch likvidácie súkromného vlastníctva bolo po obnovení pluralitnej demokracie v roku 1989 nutné urobiť zásadnú rekonštrukciu právneho poriadku v oblasti pozemkového vlastníctva.. Na základe prijatých zákonov boli hore uvedení užívatelia povinní pozemky vrátiť pôvodným vlastníkom. V zmysle návrhu zákona o pozemkových spoločenstvách došlo aj k obnoveniu činnosti Urbárskej obce (UO) a Lesného spoločenstva (LS). Na stretnutí dňa 14.6.1991 bol vytvorený prípravný výbor a stanovené tri hlavné priority
              - vypracovať na základe starých údajov zoznam podielnikov,
              - na základe tohto zoznamu zvolať valné zhromaždenie,
              - požiadať doterajších užívateľov pozemkov o ich navrátenie.

              Valné zhromaždenie, ktoré sa uskutočnilo dňa 30.8.1991 v hornej škole, odsúhlasilo:
              - 12 členný výbor (9 - UO, 3 - LS) a 3 člennú revíznu komisiu (2 - UO, 1 - LS),
              - obnovenie činnosti UO a LS ako pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity,
              - plán činnosti - notársky overiť vlastníctvo podielov a dokončiť navrátenie pozemkov.

              Funkciu predsedu od 18.9.1991 celých 19 rokov zodpovedne vykonával Ján Zahradník. V tejto funkcii ho dňa 6.4.2010 nahradil Ing. Štefan Lojek. Orgánmi UO sú päťčlenný výbor a trojčlenná dozorná rada. Výbor rokuje raz za mesiac a raz ročne, v zmysle stanov UO, schválených 7. 4. 1992 MV-SR, zvoláva valné zhromaždenie UO, na ktorom predkladá správu o činnosti a výsledkoch hospodárenia za uplynulé obdobie. Predkladá plán činnosti na ďalšie obdobie.
              Navrátené pozemky boli dané do prenájmu - lesné pozemky (UO + LS) štátnym lesom, orná pôda a pasienky JRD Opatová, teraz PD Trenčín - Opatová. V roku 1999 sa stal na 10 rokov nájomcom lesných pozemkov Ing. Jozef Zahradník. Po skončení nájomného obdobia bola vyhlásená verejná súťaž na prenájom lesov na ďalšie nájomné obdobie. Ponuku podali 4 subjekty, ako finančne najvýhodnejšia bola komisiou vyhodnotená ponuka doterajšieho nájomcu Ing. Zahradníka, ktorý tak v prenájme lesov pokračuje.

              Za získané finančné prostriedky z reštitúcií (pozemky Sihoť 3 a 4, urbársky dom) a z predaja pozemkov na Sihoti 5 - Vojenskej správe a BYVYSERVU na výstavbu bytových domov, bola v roku 1996 od rím. kat. farského úradu Opatová odkúpená horná škola, ktorá bola zrekonštruovaná pre potreby UO. Vynaložené finančné náklady na odkúpenie a rekonštrukciu predstavovali cca 3 milióny Sk.


              Po obnovení činnosti UO sa bohužiaľ preukázalo, že doterajší spôsob obhospodarovania spoločnej nehnuteľnosti, prakticky rovnaký od jej vzniku, ktorý vyžadoval, aby každý právny akt spojený s jej vlastníctvom (prenájom, predaj, zámena) svojím podpisom odsúhlasili všetci členovia, už nevyhovuje. Uvedená požiadavka bola v podstate neuskutočniteľná, pretože členmi zostali aj neznámi vlastníci, ktorých podiely spravuje Slovenský pozemkový fond. Vďaka vysokému veku značnej časti členov sú už mnohí nebohí a nie sú úplne ukončené dedičské konania. Tak nám vznikajú noví neznámi, alebo čiastočne známi dedičia. Podiely týchto členov boli právne nedotknuteľné pri predaji. Nebolo možné časť pozemku o výmere zodpovedajúcej výmere ich podielov predať, nie každý kupec to chcel akceptovať.


              Zmenu tohto spôsobu obhospodarovania spoločnej nehnuteľnosti umožnilo až prijatie nového zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách, účinného od 1. mája 2013, podľa ktorého každé pozemkové spoločenstvo musí mať právnu subjektivitu. Tá dovoľuje zmenu spôsobu hospodárenia - k prijatiu rozhodnutia stačí súhlas nadpolovičnej väčšiny členov (podľa výmery ich podielov) a v mene spoločenstva konajú poverení konatelia (predseda a určený člen výboru). Tieto zmeny umožnia zefektívniť hospodárenie so spoločnou nehnuteľnosťou spôsobom odpovedajúcim trendom rozvoja ekonomiky SR.


              Valné zhromaždenie dňa 29.6.2013:
              - odsúhlasilo zmenu UO na pozemkové spoločenstvo s právnou subjektivitou,
              - potvrdilo naďalej vo funkciách stávajúci výbor v čele s Ing. Lojekom, aj dozornú radu v čele s Ing. Starostom,
              - poverilo uvedené orgány vykonať potrebné úkony a prijať potrebné opatrenia k realizácii právnej subjektivity spoločenstva.

              Nový zákon stanovuje, že právoplatným podielom k spoločnej nehnuteľnosti (vzniknutým po roku 1995 dedením alebo darovaním), je podiel, ktorého výmera je min. 2.000 m2 a ktorý je v rovnakej výške zapísaný ku všetkým spoločným pozemkom (na všetkých LV), tvoriacim spoločnú nehnuteľnosť. Výnimku zo zákona majú len pôvodné staré podiely, ktoré vznikli pred rokom 1995.





„STANISLAV LIŠKA
VŠETKÝCH PRITIAHNEM K SEBE
VEĽKÁ KUBRA 1265 – 2015“

KNIHA NA STIAHNUTIE.pdf 66 MB

URBÁR KUBRÁ-TRENČÍN, p.s.
Kubranská 132/96
911 01 Trenčín
IČO: 42281415
DIČ: 2023879671
0903 408 776 - predseda
E-mail: urbarkubra@slovanet.sk
Web: www.urbarkubra.sk